Pracovná akcia pri vyvieračke Teplica

Ttúto jaskyňu, aspoň podľa historických záznamov, objavili za 1. ČSR vojaci generála R. Gajdu. Vstupné časti jaskyne sú pomerne úzke a chodby sa po približne päťdesiatich metroch napájajú na vodný tok, ktorý vyviera len pár metrov pod vchodom do jaskyne, ako aj povedľa nad zbernicou odberu prameňa Teplica. Hlavne za vysokého stavu voda z jaskyne vyviera na viacerých miestach vo svahu. Prvá známa mapa o jaskyni je dielom Ing. Joneka v spolupráci s klubom Košice – Jasov z 27.04.1974. Neskôr mapu doplnil Ing. Thurhóczy dňa 9. januára 1983 a napokon boli do mapy pridané priestory za prvým sifónom o čo sa pričinili členovia Aquaspelu v Košiciach.

Najviac akcií na tejto lokalite vykonal Aquaspel Košice OS č. 33. Prvé zmienky o speleopotápačskom prieskume pochádzajú z denníka od T. Sasváriho zo dňa 18. novembra 1973. Prvý sifón bol prekonaný na akcii 8. – 10. júna 1976 potápačmi Tiborom Sasvárim a Alešom Turzákom. Sifón č. 2 bol prekonaný 21.08.1980. Po prvý krát vzdialenosť 50 m v 3. sifóne zaplávali potápači Števko, Turzák a Válek dňa 29. júla 1983. O niečo neskôr, podľa údajov OS Košice – Jasov, dosiahli potápači hladinu za tretím sifónom. Po zániku aktivity Aquaspel Košice potápali na tejto lokalite 28. novembra 1987 Z. Hochmuth a F. Koľbik a dosiahli hladinu v treťom sifóne, čo je doposiaľ najvzdialenejšie miesto. Doterajší prieskum a transport sťažovali úzke priechody chodieb a hlavne nebezpečné zúženie v polosifóne.



Hladina prvého polosifónu v systéme podzemného toku vyvieračky Teplica dňa 28.11.2009.	Prechod od prvého sifónu cez prvý polosifón, stav z 08.08.2010. o 17.33 hod. (prelieza Ivan Dobry) – fotenie po skončení prác.

V piatok večer 6. augusta 2010 som s Ivanom Dobrym vystúpil na vlakovej stanici v Košiciach, kam nás prišli vyzdvihnúť Zbyňo Valenta a Ľubomír Kurian. Nasledujúcich pár hodín sme spoločne strávili diskusiou o pláne pripravovanej akcie a kontrolou zoznamu potrebných vecí na akciu v nasledujúci deň. Počas týchto chvíľ začalo veľmi pršať a zmocňovali sa nás obavy, či sa nám vôbec podarí dostať k polosifónu a či budeme môcť uskutočniť prácu, ktorú sme mali v pláne. Po rannom nákupe potravín a po naložení potrebného výstroja, ako aj nás všetkých štyroch do jedného auta, smerujeme do Jasovskej doliny obzerajúc si okolitú krásu prírody.

Prvý deň
Okolo desiatej sme boli pri vyvieračke Teplica. Tesne pred vchodom do jaskyne sme založili hlavný tábor s elektrocentrálou a prístreškom. Po natiahnutí predlžovacieho kábla k pracovisku v jaskyni sme o 11:20 hod. začali pracovať. Prvú pracovnú skupinu tvoril Zbyňo a ja. Zbyňo stojac vo vode, ktorá tvorila dno polosifónu, začal príklepovou vŕtačkou odstraňovať časti veľkého skalného bloku, ktorý tvoril ťažko fyzicky i psychicky prekonateľnú zatopenú časť transportnej cesty. Ozvala sa prvá rana, potom druhá a kameň sa začal pomaly lámať. Pracovali vŕtačka, kladivo aj sekáč. Nasledovali ďalšie rany a všetko sa opakovalo. Prekážka sa začínala poddávať. Striedala nás druhá pracovná skupina – Ivan s Ľubom. Počas oddychu sme sa so Zbyňom pustili do upratovania vstupu a okolia vchodu do jaskyne. Po obedňajšej prestávke sme pokračovali. Ja som pracoval s Ľubom, a práve keď som vystriedal Ivana, zasekol sa nám narážač v diere, hoci patróny vybuchli. Trvalo nám asi hodinu, kým sme ho vyslobodili. Ešteže sme mali pri sebe funkčnú vŕtačku. Zistili sme, že odpaľovacia – narážacia tyč držala v diere aj na poslednom centimetri svojho konca. Kým sme tyč vyslobodili, vystriedal sa aj Ľubo s Ivanom. Dosť nás to vyčerpalo. Po vyslobodení narážacej tyče som ešte chvíľu pokračoval v práci spoločne s Ivanom. Dlho nám to však nevydržalo. O 18:30 hod. sa mi podarilo zlomiť tyč narážača kladivom, keď som ju chcel vyrovnať. Praskla tesne pri narážači. Poohýbanú narážaciu tyč sme sa snažili už predtým zameniť za novú – rukami sme ju, žiaľ, nedokázali vytiahnuť. Neostávalo nám teda v tej chvíli nič iné len pokračovať so starou tyčou. To sa nám, pochopiteľne, rýchlo vypomstilo. Musím pochváliť Zbyňa, ktorý myslel na všetko. No napriek tomu, že mal náhradné vrtáky a aj kompletné náradie na prácu, vrátane novej tyče do narážača, nedokázali sme ho v diere opraviť. Pretože sme mali v pláne pokračovať v práci aj na ďalší deň, rozhodli sme sa čo najrýchlejšie pobaliť si veci a pokúsiť sa opraviť náš dôležitý pracovný nástroj v dielni za pomoci väčšej sily zveráka a iných silových pomôcok

Rudolf Gajda sa narodil v meste vtedy veľkej námornej základni – v Kotore 14. fabruára 1892 v rodine šikovateľa (najvyšší stupeň poddôstojníka v rakúsko-uhorskej armáde). Kotor bol na najjužnejšom výbežku Rakúsko-Uhorskej monarchie, dnes súčasti Čiernej hory. Mladý Gajda vyštudoval za drogistu, neskôr sa angažoval v armáde. V októbri 1910 nastúpil do armády ako jednoročný dobrovoľník „Einjährigfreiwilliger", čo bol spôsob, ako vykonať povinnú základnú službu.

Koncom roka 1922 ho pridelili do Košíc za veliteľa 11. divízie.

Záujem generála R. Gajdu o jaskyne východného Slovenska súvisí s jeho pobytom v Košiciach, čiže s obdobím, kedy tu od októbra 1922 až do konca novembra 1924 pôsobil ako veliteľ tunajšej 11. divízie. Prvotný impulz na prebudenie Gajdovho záujmu o jaskyne poskytla podľa všetkého Jasovská jaskyňa. Gajdovo pochopenie pre bádateľskú činnosť v Jasovskej jaskyni a iných jaskyniach možno azda vysvetliť aj tým, že ho z bližšie neznámych dôvodov zaujalo zbieranie rôznych starožitností. Uvedomoval si, že prostredie jaskýň vytvára k tomu veľmi vhodné podmienky. K najpozoruhodnejším nálezom získaných činnosťou vojakov v okruhu 11. divízie malo patriť niekoľko lebiek jaskynného medveďa a jedna záhadná lebka mačkovitej šelmy.

Aktívne sa zúčastňoval aj na výskume niektorých jaskýň Slovenského krasu. Tiež je o ňom známe, že sa podieľal na archeologickom výskume niektorých lokalít v oblasti východného Slovenska. Máme tým na mysli informáciu Jaroslava Eisnera (1926), podľa ktorej sa zásluhou R. Gajdu na dvore barakového tábora v Tornali získali pamiatky zo žiarových hrobov a v Nižnej Myšli zase nálezy keramiky zo strednej doby bronzovej.

Gajda v prípade jaskýň oprávnene predpokladal, že ich výskumom sa dajú získať zaujímavé archeologické a iné nálezy, ktoré dokumentujú tunajšiu prítomnosť človeka v dávnych časoch. V roku 1924 sa spolu so štábnym kapitánom J. Kuklom podujal na zisťovací archeologický výskum jaskyne Leontina, nachodiacej sa oproti gombaseckej železničnej stanici. Tu získané neolitické nálezy z bukovohorskej kultúry a z neskorej doby bronzovej (kyjatická kultúra) mali vzbudiť v odborných kruhoch značný rozruch. Jan Eisner o tunajšom Gajdovom archeologizovaní v roku 1927 konštatoval, že bukovohorská keramika bola zo slovenského územia známa už skôr, ale novodobo ju našiel R. Gajda spolu so škpt. J. Kuklom v jaskyni pri Gombaseku (Leontína). Podľa Jaroslava Kryla (1946) Gajda tu údajne našiel aj čeľusť pravekého človeka.

Ďalšie archeologické vykopávky uskutočnil v roku 1924 R. Gajda v Silickej ľadnici, ale o charaktere ním získaných nálezov tiež nie sú k dispozícii bližšie informácie. Podľa niektorých prameňov mal tiež preskúmať priestory Silickej kvapľovej jaskyne.

Dňa 20. júla 1924 došlo k slávnostnému otvoreniu Jasovskej jaskyne pre verejnosť.

Začiatkom decembra 1924 Gajda preložili z Košíc do Prahy, čím sa problematika jaskýň stala pre neho neaktuálnou. Od decembra 1924 zastával funkciu prvého zástupcu náčelníka Hlavného štábu a od marca 1926 pôsobil ako náčelník štábu. Nech sa však jeho osud v nasledujúcich rokoch vyvíjal akokoľvek, v prvej polovici 20. rokov Rudolf Gajda predstavoval fenomén, ktorý výrazne zasiahol do osudov takmer zabudnutej Jasovskej jaskyne, a potom čiastočne i do jaskyniarskeho diania charakteristického pre Slovensko po roku 1918. Jeho meno po čase upadlo do zabudnutia a tento pojem sa celkom prirodzene vytratil aj z jaskyniarskeho povedomia. Dnes si ho pripomína iba málo známa jaskyňa Gajdova štôlňa.

Zomrel v Prahe – zabudnutý a v chudobe † 15. apríla 1948 vo veku 56 rokov.

Prevzaté z príspevku Ing. Marcela Lalkoviča, CSc.: Rudolf Gajda a jaskyne na Slovensku

Ďalšie odkazy venujúce sa životopisu Generála Rudolfa Gajdu:
Radola Gajda – Mikesh Web
Radola Gajda – Národní čest

Pri balení sa do auta sme telefonicky poprosili o výpomoc Aleša Turzáka, ktorý nás o hodinu neskôr ochotne pustil do svojej dielne. S pokojom Angličana nám opravil pre nás už odpísane vyzerajúce poškodené pracovné náradie. Po zotmení sme sa všetci, ktorí sa akoukoľvek pomocou podieľali na dnešnej pracovnej akcii, stretli na spoločnej večeri a prebrali sme historické fakty speleopotápania v SR, ako aj budúce spoločné plány. Nechýbal ani Miro Vávra, ktorý nám zapožičal elektrocentrálu. Únava nás premohla a ponáhľali sme sa vyspať, no predtým sme si ešte stihli pozrieť fotky zhotovené počas prác. Emočne naladení vzhliadnutými fotografiami sme ešte pred polnocou zaspali od únavy. Plán znel jednoducho – vstať zavčasu a vyraziť na ďalšiu pracovnú akciu.

Druhý deň
Približne o 9:30 hod. sme boli opäť pred vchodom jaskyne a o 10:30 hod. sme mali postavený hlavný tábor. Skupina Ivan s Ľubom začala tvrdo pracovať na prekážke. Ja som medzitým trochu otravoval Zbyňa historickými otázkami o jaskyni. Zaujímalo ma všetko o predchádzajúcich prácach skupín, existujúcich záznamoch, fotodokumentácii, speleopotápačskom prieskume a o meraniach jednotlivých skupín. Moje otázky neprestávali a premýšľal som nad odpoveďami aj počas vynášania zosunutého materiálu naneseného vo vchode jaskyne. Keď mi nestačili Zbyňove odpovede o meraniach v jaskyni, napadlo mu hľadať prítomnosť hlavných meracích bodov z minulosti. Bez váhania som ho nasledoval a popri tom sa snažil hľadať logiku, akou mohli postupovať jaskyniari pri meraní v týchto priestoroch v minulosti. Prvý merací bod je vo vnútri vstupu do jaskyne a posledný pred vstupom do prvého sifónu. Pri tomto hľadaní a presúvaní sa chodbami sme z veľmi zanesených priestorov v niektorých častiach chodieb prekladali kamene. Zbyňo sa snažil spraviť prechod cez chodby jaskyne pohodlný. Pamätám si na povzbudivý faktor, ktorý sa odohrával v tento deň počas odstraňovania kameňov, a to hlavne na mieste lomenia vstupnej chodby k polosifónu o 90 stupňov. Počuli sme pomerne silný hukot vodného toku, hoci predvčerom ho nebolo počuť vôbec. Hukot prichádzal odniekiaľ od spodu chodby a zvuk sa k nám šíril spomedzi kameňov na podlahe chodby. Pravdepodobne počas noci klesla výška hladiny toku, a tak sme mohli počuť vzniknuté hučanie vody.

Druhá pracovná dvojica už medzitým odpáleným kameňom vypĺňala priestor presakovania vodného toku na dne polosifónu. Počas tejto akcie tak vznikol suchý a celkom pohodlný prechod popod toto pôvodne nebezpečné zúženie.



Ivan Dobry zasúva narážaciu tyč do vyvŕtanej diery v polosifóne (v plazivke).	Vstup do prvého jazierka, na jeho konci sa nachádza prvý sifón.

Práce nasledovali bez ťažkostí, Ivan s Ľubom tvorili efektívnu pracovnú dvojicu. Počas dňa sme pracovali naraz v dvoch skupinách na dvoch rôznych miestach. Základný tábor udržiavali v perfektnom stave naša dve pomocníčky – Kika so Zorkou, ktoré sme zobrali na tento jeden deň. Pred pol šiestou sme mali vybudovaný celkom pekný prechod a ja som sa ho pokúsil fotograficky zdokumentovať. Prechod na „druhú stranu“ mal v novovzniknutej „suchej variante“ – bez nutnosti namočenia sa, úplne iný charakter než doteraz. Pohodlie sa nedá opísať. Najviac by o tom vedeli povedať Ivan s Ľubom, pretože sa deň pred tým a aj doobeda museli celí pri prechode na druhú stranu polosifónu namočiť. Po skončení prác sme spravili spoločne pár fotografických záberov na účely dokumentácie zo vstupu do prvého sifónu a aj zo skutočného stavu už rozšíreného polosifónu. Tieto zábery nám budú naveky približovať stav pred rozširovaním priestoru zasahujúceho v minulosti, v istých obdobiach počas roka, až k hladine. Teraz to vieme porovnať so súčasnosťou – po jeho „lepšom spriechodnení“. Je to neporovnateľné a potešujúce zároveň!

Čas pokročil a museli sme zbaliť výstroj s technikou, všetko očistiť a nabaliť do auta. Čakala nás cesta do Košíc. Mňa s Ivanom ešte aj cesta do Bratislavy a po príchode v pondelok ráno ešte aj cesta rovno do práce. Tento víkend však stál za to. Veľká vďaka patrí Alešovi Turzákovi a Miroslavovi Vávrovi. Ešte dlho sme mali dôvod premýšľať nad všeličím, čo sme robili a čo sme sa dozvedeli z tejto akcie, ako aj nad tým, čo všetko nás ešte v OSJM čaká. Ale o tomto viac nabudúce.



Priestor pred prvým sifónom sústavy podzemného toku v Teplici. Vľavo Ivan Dobry, vpravo Ľubomír Kurián.	Po akcii – vľavo Zbyňo Valenta, v strede Ivan Dobry, vpravo Ľubomír Kurian.

Poďakovanie
Čo povedať po tejto pracovnej akcii? Potešil nás výsledok a vzájomná súhra pri práci. Poďakovanie patrí Zbyňovi Valentovi a Ľubovi Kurianovi za umožnenie spolupráce na tejto akcii. Pripravujeme sa na ďalšie aktívne práce, pretože aj táto akcia nás presvedčila, že nevyriešených otázok je i v Slovenskom krase stále neúrekom.

Výpravy s cieľom znovu umožniť speleopotápačský prieskum v termíne 07.–08.08.2010 sa zúčastnili: Zbyňek Valenta, Ľubomír Kurian, Ivan Dobry, Miroslav Zverka.

Napísal: Miroslav Zverka, OS Jána Majku 19. augusta 2010
e-mail: stubadivers@stubadivers.sk
Obsahová korektúra: Zbyňo Valenta, Ľubomír Kurian
Jazyková korektúra: Daniela Nemčeková

Použitý zdroj informácií:
Zdenko Hochmuth, 2000: Problémy speleopotápačského prieskumu podzemných tokov na Slovensku, str. 154.
Tibor Sasvári, 2001: Historický prehľad činnosti a dosiahnuté výsledky, oblastnej skupiny č. 33 Aquaspel.

>>Akcie\Vyvieračka Teplica 08/2010

Podzemný tok vyvieračky Teplica 08/2010

Podzemný tok
vyvieračky Teplica 08/2010