Speleopotápačská akcia v Majkovej jaskyni

Nebola to iba bežná akcia, tentoraz nás čakala aj práca vo vode. Hlavným plánom bolo riešenie potápačského problému v Majkovej jaskyni, a to konkrétne v záverečnom odtokovom sifóne, v ktorom zatiaľ končí vodný tok pretekajúci doteraz známymi priestormi jaskyne. Objaviť možnosti priechodu do doteraz známej koncovej pukliny v stene na konci sifónu a hľadanie odtoku koncového jazera za nízkeho stavu vody, to boli naše ciele. Ale ani to nebolo všetko. Chceli sme si nacvičiť spoluprácu pri dokumentovaní a potvrdiť si súhru členov skupiny pri riešení speleopotápačského problému.

Vopred sme mali naštudované známe podrobnosti o tejto jaskyni. Hoci niektorí z nás v nej boli po prvýkrát, tak osoba, na ktorej zostala najhlavnejšia úloha výpravy a bola zároveň aj vedúcim akcie, jaskyňu už dobre poznala z predchádzajúcich prieskumov.



Vstup do Majkovej jaskyne.	Pred vchodom do jaskyne (zľava: Kurian, Dobry, Budinsky, Zverka).

Jaskyňa má vstup v nadmorskej výške 494 m n. m. a jej dĺžka je v súčasnosti cca 400 m. Nachádzajú sa v nej dva neprekonané sifóny. Je vytvorená v hraničnom chrbte Vápenného vrchu v blízkosti bývalej horárne na Silickej planine, neďaleko obce Silica. Vstup je 4 m od južnej strany cesty. Najväčšia sála jaskyne je Červená sieň (približne 15 x 30 m), ktorá má zároveň najbohatšiu krasovú výzdobou a nachádza sa v nej aj studňa.

Jaskyňu objavil Ján Majko 9.11. 1932. Prvotné potápačské prieskumy zorganizoval Majko v spojení s návštevou 7-člennej skupiny z Bratislavy pod vedením Zbyňa Pekára dňa 22.6. 1961. Skupina predtým pracovala na neďalekej lokalite. Potápači zamerali hĺbku jazera (7 m) a popísali kónicky sa zvažujúce steny ku dnu, čo sa dodnes nevyvrátilo, a popísali puklinu v stene zadnej ľavej časti jazierka.

Ján Majko (narodený v roku 1900 v Dolnej Strede – časť dnešnej Serede, zomrel † 29.12. 1985 Trnava) v roku 1926 objavil jaskyňu Domica, ktorá sa nachádza na južnom okraji Silickej planiny v nadmorskej výške 339 metrov. Ako príslušník pohraničnej stráže spolu s pražskými skautmi preskúmal dno dávno známej Starej Domice, odkiaľ sa dostal hlbokou priepasťou do novej chodby dlhej asi 15 metrov. Po zhodnotení všetkých dovtedy známych poznatkov o okolí našiel 3. októbra jeden zo štyroch prirodzených vchodov jaskynného systému, čím sa potvrdila existencia mohutných podzemných priestorov medzi jaskyňou Baradla v Maďarskej republike a Čertovou dierou v SR, v celkovej dĺžke 21 km. Dostal sa do priestorov terajšieho Majkovho dómu. Vtedy preskúmal s ďalšími členmi aj podzemný tok rieky Styx a Panenskú chodbu. Spojiť Domicu s Čertovou dierou sa mu podarilo v roku 1929. O tri roky neskôr sa z kvapľovej výzdoby mohli tešiť aj turisti.

Osobnosti.sk – Ján Majko

Speleopotápačský prieskum a Sidemount Easy
Speleopotápačský prieskum na ktorý sme sa pripravovali, bol vykonávaný v našich jaskyniach prvý raz s použitím nového typu konfigurácie potápačského výstroja. Potápalo sa s postrojom Sidemount – Easy vyvinutým na základe výstroja, ktorý používa potápač Steve Bogaerts. Obdobný postroj používa Steve v podmienkach s teplou vodou pri jaskynnom potápaní. Vďaka tomu, že postroj je absolútne minimalistický, je snaha využiť ho aj v našich neľahkých podmienkach. Kvôli svojim prednostiam má potenciál využitia pri potápaní v sifónoch a pri prieskumoch vo veľmi zúžených priestoroch.

Postroj Sidemount Easy bol vyvinutý a doladený pri reálnych akciách v našich jaskyniach. Na Slovensku postroj testoval a vyvíjal Ľubomír Kurian, o jeho výrobu sa v Čechách postaral Jozef Záhora. Až po týchto testoch bol predstavený potápačskej verejnosti a umožnilo sa jeho používanie. Prvým známym dodávateľom postroja pre Slovensko bol Aleš Melka.

Prvý deň
V posledných týždňoch pred naplánovanou akciou bolo nutné sledovanie stavu zrážok v zbernej oblasti jaskyne, aby sme vedeli, či je vôbec možné uskutočniť spomínaný plánovaný prieskum. Dva týždne pred termínom akcie sa začala roztápať snehová pokrývka a zintenzívnili sa zrážky vo forme dažďa. Sneženie a dážď sa ešte zopakovali v posledných troch dňoch pred akciou. V sobotu 13.03.2010 sme do jaskyne vchádzali po bielom koberci v očakávaní, či súčasný mráz aspoň čiastočne znížil hladinu vodného toku, a plní zvedavosti, či sa vôbec dostaneme k záverečnému sifónu. Hrozilo, že potok pretekajúci jaskyňou mohol stúpnuť na takú úroveň, že by zatvoril prístupovú chodbu k odtokovému jazierku a tým by sa postup v jaskyni skomplikoval do takej miery, že by sa musela hľadať alternatívna cesta pre transport materiálu.

Po prekonaní prvej plazivky so všetkým dokumentačným vybavením a spelopotápačským výstrojom pre jedného potápača sme boli už pri prvej oddychovej prestávke poriadne zahriati. Hoci vonku teplota v priebehu dňa len trocha stúpla nad nulu a v jaskyni sa vyštverala ledva nad 7 st. Celsia, nám bolo pomerne horúco. Oddychovali sme, aby sme sa v neoprénoch, v ktorých sme postupovali kvôli predpokladanému vysokému stavu vody v jaskyni, zbytočne neprehriali. Otestovali sme techniku a čakal nás zostup do potoka. Ako sme sa k nemu približovali, silnel jeho hukot. S úžasom sme načúvali jeho sile. Nastal čas namočiť sa, aby sme mohli ďalej postupovať vodným tokom až k záverečnému sifónu. Už pri pohľade na pretekajúci potok nám bolo jasné, že hladina je vysoko nad normálny stav a že potok tečie priamo do záverečného jazierka. Uvedomovali sme si, že transport potápačského výstroja pri brodení sa potokom spôsobí jeho zakalenie. Aj napriek tomu nám neostávalo nič iné, len pokračovať ďalej po smere toku až ku koncovému jazierku.



Oddych po absolvovaní transportu cez prvé metre plazivkou.	Preteky s časom – príprava na ponor.

Jedna dvojica transportovala vak s potápačským vybavením. Ten bol najťažší a vyžadoval si spoluprácu dvoch ľudí. Vďaka tomu ostali Ľubovi sily, aby mohol zrealizovať prieskum v jazierku. Ďalší transportný vak obsahoval vodotesný vak s fotografickým vybavením a základnými potravinami. Potrebovali sme transportovať ešte jeden jaskyniarsky vak s lanom a ďalším vybavením, ako aj ešte jeden pomocný vak, kde sme uložili to, čo sa inde nezmestilo. A tak sme piati transportovali štyri vaky celou dĺžkou jaskyne až k jazierku vytvárajúcemu záverečný sifón. Utíchajúci hluk rozširujúceho sa potoka a pohľad na jazierko nám dal jasný signál, že sme konečne na mieste nášho prieskumu. Stačil jeden pohľad a potvrdil sa predpoklad, že za danej výšky hladiny potok ústi priamo do jazierka (za nízkeho stavu to tak nie je) a teda všetok kal, ktorý sme postupom po potoku zvírili, smeroval priamo do jazierka a ihneď spôsoboval jeho zakalenie. V tomto momente už išlo o čas! Skúsiť predbehnúť kal a v akej-takej viditeľnosti v jazierku zrealizovať naplánovaný prieskum. Ivan pomohol nastrojiť Ľuba potápačskou technikou, Zbyňo opakoval rady a plán k prieskumu sifónu. Ja s Kamilom sme sa to snažili všetko fotograficky zachytiť pre ďalší rozbor a k príprave ďalších akcií.

Od Ľuba sme dostali signál, že je pripravený zanoriť sa a ja s Kamilom sme ešte stihli spraviť záber, ako smeruje k sifónu. Aj Kamilova úloha bola nenahraditeľná, zastával funkciu pomocného osvetľovača. Po zanorení Ľubovej prilby sme načúvali bublinkám vychádzajúcim na hladinu a snažili sa zo zvuku, ktorý vytvárali, uhádnuť, či sa mu podarilo niečo nájsť, alebo ako je práve hlboko. Čas sme si krátili malým doplnením energie a kochaním sa atmosférou, ktorú nám ponúkala jaskyňa. Asi 12 minút od zanorenia sa konečne Ľubo vynoril a po pár prehodených slovách so Zbyňom sa opäť zanoril. Vtedy sme ho všetci obdivovali, lebo v 5 mm mokrom neoprénovom obleku vydržať len v niekoľkostupňovej vode po predchádzajúcom spotení sa, chce značnú dávku sebazaprenia, hlavne keď sme všetci zvyknutí na suché obleky.



V popredí Ľubo – pripravuje sa na ponor, pred vstupom do vody si navlieka plutvy. Zbyňo (vľavo) a Ivan (vpravo).	Ľubomír Kurian sa vracia zo svojho ponoru (po prvom zanorení).

Po pár minútach sa v jazierku objavilo jasné svetlo, ktoré smerovalo k nám a my sme sa nevedeli dočkať, kedy budeme môcť Ľuba vyspovedať. Pomohli sme mu odstrojiť a podali mu teplý čaj. Naše otázky smerovali priamo na jednu vec – „Tak čo, je tam pokračovanie?“ „Predpoklad sa potvrdil, viditeľnosť bola nulová. Dno jazierka som musel hľadať hmatom a druhú stranu jazierka tiež. Následne som sa pokúsil nájsť puklinu, v ktorej je predpoklad pokračovania jazierka a možnosť ďalšieho postupu pod vodou. Kvôli úplnej nule som však pokračovanie nenašiel.“ – nezabudol dodať. Po tejto správe sme mohli sledovať zamyslený výraz vedúceho akcie pri premýšľaní, ako to urobiť nabudúce tak, aby sme sa vyhli tejto nepríjemnej komplikácii, spojenej s transportom ľudí a materiálu cez vodný tok. Ani na chvíľu nestrácal čas a začal hneď plánovať ďalší postup, kým my sme pomáhali Ľubovi dostať sa z vody a aspoň ako tak sa zahriať. Čakala nás ešte cesta späť z jaskyne bez možnosti prezlečenia sa do suchého oblečenia. Zároveň bolo tiež potrebné zbaliť potápačský výstroj.

Cestou naspäť Ivan s Ľubom vyskúšali transport materiálu skratkou, ktorá vedie skoro celá mimo potok. Je to síce z pohľadu zabezpečenia náročnejšia cesta, ktorá však za vyššieho stavu vody dovolí postup k jazeru bez jeho zamútenia. Z veľkej sály, kde sme sa stretli (my ostaní sme išli naspäť vodným tokom), sme smerovali k náročnej plazivke – na miesto, kde začína známy tok v jaskyni. S Ivanom som nazrel do Červenej siene, kde nás prekvapila živá, bohatá výzdoba vzhľadom na ostatné priestory jaskyne. A podarilo sa identifikovať a potvrdiť aj ďalší priechod pretekajúceho potôčika jaskyňou. V týchto priestoroch bola naším pozorovaním potvrdená aj prítomnosť netopierov. Ale najväčším prekvapením bol pre nás oboch veľký, asi 2,5 m vysoký stalagnát a hneď vedľa neho novovznikajúci – zatiaľ malý - stalagmit a stalaktit. Cestou cez potok do veľkej sály sme obdivovali na dne freatickej chodby korýtko vedúce stredom potoka, ktoré vyzeralo priam „vysekané ľudskou rukou“, bol to nezabudnuteľný pohľad.



Ľubo so sidemount Easy – po ponore pri rozhovore so Zbyňom.	Ľubo Kurian a pod ním vodný tok v plazivke, miesto kde sa dá ešte čupieť.

Po niekoľkých hodinách práce v jaskyni nám neostávalo nič iné, iba sa vybrať na povrch do bieleho snehu. Cestou sme si všímali vzácnu výzdobu, pripomínajúcu suché Rímske kúpele, ktoré vytvorila v týchto miestach dávno pretekajúca voda. Prítomnosť netopierov nám potvrdilo nájdené guáno, avšak bez svojich stvoriteľov. Jediný v plazivke odpočívajúci netopier nás ignoroval po svojom – spal. Po úspešnom transporte vecí z jaskyne na povrch a po prezlečení sa naše cesty smerovali k obzretiu si ďalších nádejných lokalít k práci. Hoci nám jaskyňa pri tejto našej návšteve neodpovedala na všetky naše otázky, je možné, že zmení názor pri ďalšej návšteve. Neostáva nám nič iné, iba sa na ňu poriadne pripraviť. Vieme, že to nebude, ako sa vraví, zadarmo. Do budúcna sa plánuje riešenie uvedených potápačských problémov, ale tiež je nutné odstrániť zvyšky Majkovej pracovnej plošiny zo vstupných častí a dna koncového jazera.

Iné krásne miesta navštívené toho dňa
Cestou do Majkovej jaskyne sme navštívili jaskyňu Skalistý potok (iba po vchodové dvere, ďalej sme sa nedostali, všade bola prítomná voda), pri spiatočnej ceste z akcie v Majkovej sme obzreli Bielu vyvieračku, Vyvieračku Starej a novej Brzotínskej jaskyne – tam sa voda v posledných týždňoch pred našou návštevou tiež poriadne vybláznila, stihli sme si obzrieť aj vodný tok vytekajúci z Drienovskej jaskyne).

Záver prvého dňa
Vo večerných hodinách sme prebrali celodenný výlet a pokúsili sa prísť na spôsob, ako byť nabudúce úspešnejší. Pomaly sme sa pripravili na ďalší deň. Mali sme v pláne navštíviť Jasov. A samozrejme, keď už tam budeme, chceli sme si obzrieť hydrologické systémy Medzevskej pahorkatiny.

Druhý deň
Nedeľná prechádzka ku Gajdovej štôlni nás prebrala po ťažkom vstávaní vržďaním snehu pod nohami, ktorý len nedávno napadol. Pri vyvieračke Teplica sme si rozdelili úlohy a dali sa do práce. Ivan so Zbyňom spravili čistiacu obhliadku jaskyne. Stav vody bol veľmi vysoký, lebo ešte pred týždňom boli aktívne všetky svahové vývery v okolí. Erózia svahu nad vstupom do štôlne je veľmi silná, za posledný rok sa niekoľko metrov kubických zosypalo dole a tak opätovne zavalilo vstup. V čase prieskumu štôlne sa Ľubo za Kamilovej pomoci pripravil na obhliadku jazierka. Vyvieračka je typická vyššou mierou mineralizácie, čo v minulosti vyústilo do vytvorenia travertínových hrádzí v potôčiku a vytvoreniu travertínovej kopy pod výtokom jazierka, z ktorého je dnes krásny vodopád. Toto umelé jazierko ma malú hĺbku max. 3 m. S rozmermi približne 25 x 60 m malo pri našej návšteve kryštálovo čistú vodu s bohatou flórou a faunou vo svojom okolí, ako aj na svojom dne, čo potvrdil aj potápačský prieskum. Voda bola až prekvapivo čistá a plná páriacich sa ropúch či šantiacich mlokov.

Po skončení práce na tejto lokalite sme sa vydali obzrieť ďalšie nádejné a krásne miesta – vyvieračku Bezodná studňa a Hatinskú vyvieračku. Prítomnosť flóry v poslednej menovanej a niekoľko výverov pár metrov od skalnatého masívu napovedá o stálej aktívnej činnosti tohto podzemného toku. Obe vyvieračky sa nachádzajú v krase Medzevskej pahorkatiny. Rieka Bodva, pretekajúca povedľa vyvieračiek, v minulosti podtínala okraj tohto terasovitého územia. V týchto častiach sa krasovatenie územia obmedzuje na samostatné kryhy.

Poďakovanie
Čo povedať po tomto výlete? Sme vďační Zbyňovi Valentovi a Ľubovi Kurianovi, že nám ukázali toľko krásy, ktorá sa nachádza v našej krajine a ktorú máme často nepoznanú na dosah. Pripravujeme sa na ďalšie aktívne práce, pretože aj táto akcia nás presvedčila, že nevyriešených otázok je i v Slovenskom krase stále neúrekom.

Výpravy za spoznávaním speleopotápačských problémov v termíne 13.–14.03.2010 sa zúčastnili: Zbyňek Valenta, Ľubomír Kurian, Ivan Dobry, Kamil Budinský, Miroslav Zverka.

Miroslav Zverka, OS Jána Majku
e-mail: stubadivers@stubadivers.sk
Obsahová korektúra: Zbyněk Valenta, Ľubo Kurian
Jazyková korektúra: Oto Svrček

>>Akcie\Majkova jaskyňa 2010